S blížiacim sa termínom parlamentných volieb sme v masmédiách čoraz častejšie konfrontovaní s rozmanitými politickými výkladmi smerovania Slovenska v najbližších štyroch rokoch. Všetky strany sa snažia flexibilne reagovať na meniace sa prostredie doma, ale momentálne predovšetkým na rýchlo meniacu sa geopolitickú situáciu. Niektorí reflektujú tieto zmeny dokonca obratom kurzu z neo-liberálneho na ultra-konzervatívny, iní sa ostentatívne radi zvezú s väčšinou, aby náhodou v tomto politicky náročnom období nevytŕčali z radu a skrývajú sa za názor a postup vlády. Namieste je asi otázka, ktorý z daných prístupov je ten správny? Do akej miery je reálna politická univerzálnosť a konformnosť? Jednu z viacerých možných odpovedí na túto otázku vidím v myšlienke nositeľa Nobelovej ceny mieru a sociálnodemokratického nemeckého kancelára Willyho Brandta: „Nič neprichádza samo a iba málo z toho je trvácne, preto je dôležité sa sústrediť na vlastné sily a na skutočnosť, že každá doba si vyžaduje svoje odpovede a povinnosťou politikov je dosahovať úroveň náročnosti svojej doby, aby mohli konať dobro.“
Na prvý pohľad možno komplikované myšlienky, no jednoznačný politický a pragmatický odkaz. V mozaike nášho politického spektra nájdeme politikov rôzneho druhu, avšak máloktorý z nich je skutočným štátnikom. Prečo je to tak? Odpoveď je jednoduchá. Nie každý politik dokáže prekročiť hranice populizmu a priemernosti a stať sa vizionárom, či tvorcom hodnotovej orientácie. Štátnikom sa určite nemôže stať politik, ktorý sa znenazdajky situuje do role pseudo-ochrancu strednej vrstvy, ktorá je s ohľadom na jeho „gazdovskú“ rétoriku quasi utláčaná a čaká na svojho záchrancu ako Šípková Ruženka. Štátnikom sa takýto politik nemôže stať preto, lebo nedosahuje úroveň hodnotovej orientácie politického sebaurčenia, ale iba balansuje na hranici populizmu a „rádoby-politiky“. Na Slovensku máme odhliadnuc od priemerných politikov a blúdnych straníckych cestovateľov i ľudí, ktorí pochopili odkaz Willyho Brandta a realizujú sociálnodemokratickú politiku, ktorá nie je chimérou, ale realitou. Realitou, ktorá sa žije každodenne presadzovaním princípov sociálneho trhového hospodárstva. Podoba sociálneho humanizmu sa v každej dobe mení a vyvíja, no prítomná je vždy základná paradigma sociálneho zmieru a princípu rovnosti, pričom tieto faktory tvoria hodnotový základ konkrétnych politických opatrení. Dôkazom toho sú napríklad sociálne opatrenia súčasnej vlády, ktorá na základe dobrých hospodárskych výsledkov nezabúda na kľúčovú úlohu ľavice – potieranie sociálnych rozdielov a pomoc slabším. Moderná sociálnodemokratická politika to dokáže aj so zabezpečením zdravého vývoja verejných financií, o čom svedčí plánovaný vyrovnaný rozpočet v roku 2018.
Politika sociálnej demokracie je zriedka populistická, pretože vo svojom zameraní na princíp sociálnej rovnosti je ľahko kontrolovateľná a merateľná na rozdiel od politikov, ktorí nám v 90-tych rokoch sľubovali švajčiarske dôchodky, alebo tých, ktorí v súčasnosti vytvárajú predovšetkým v bratislavskej kaviarni mantru o potrebe záchrany Slovenska pred populizmom, ktorý ale živia oni sami.
Sociálnodemokratické hnutie na Slovensku prešlo od roku 1989 istým vývojom a v súčasnosti sa môže hrdo prihlásiť k odkazu Willyho Brandta, pretože na jednej strane zabezpečuje existenciu sociálneho štátu a zároveň je dôkazom svojbytnosti, opodstatnenosti a potreby ľavicových myšlienok aj v modernej spoločnosti.