Predvolebné obdobie je časom, kedy sa všetky politické strany snažia voličom ponúknuť to najlepšie, čo majú. Prostredníctvom kompetentných kandidátov a uceleného programu rozvoja krajiny na ďalšie obdobie sa uchádzajú o priazeň voličov a dúfajú, že získajú čo možno najväčšiu podporu a dostanú sa touto cestou k realizácii svojho programu po voľbách. Zdanlivo jasný a zrozumiteľný postup, ktorým sa ale neriadia všetky politické strany na Slovensku. U nás akoby vo viacerých oblastiach platili iné zásady a pravidlá utvárania politiky. Stará ľudská múdrosť hovorí, že spoluprácou sa dá dosiahnuť oveľa viac ako individualizmom a neustálym presadzovaním vlastného ega. Spoločný postup nie len v politike, ale aj v iných oblastiach života dodáva jednotlivým aktérom potrebnú silu a zároveň legitimuje ciele ich snaženia. V slovenskom opozičnom spektre však namiesto prepotrebnej synergie v súvislosti s nadchádzajúcimi voľbami možno badať iba štiepenie, rozklad, sebectvo a falošnú pretvárku.
Hovorí sa, že by sme sa mali poučiť z chýb druhých, ak to nedokážeme, tak sa musíme poučiť z vlastných chýb. Pri pohľade na dnešné opozičné strany mám ale pocit, že nie sú schopní sa poučiť ani len z vlastných chýb. Na tomto mieste vyvstáva otázka, ako je to možné? Ako je možné premárniť štyri roky jednofarebnej vlády Smer-SD a neurobiť nič pre zjednotenie a transformáciu pravicových síl na Slovensku? Na tieto otázky existuje viacero odpovedí. Slovenská pravica sa v roku 2012 vydala na cestu ďalšieho štiepenia, ktoré je veľakrát z úst viacerých mladých pušiek prezentované ako potreba generačnej výmeny v politike. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov tohto pseudoprúdu ja samozvaný gazda pravice – pán Procházka a jeho družina, ktorí sa snažia vytvoriť dojem novosti, čistoty a bezhraničnej služby ľuďom. Generačná výmena v politike sa ale nemusí realizovať založením novej strany – slovenský folklór – v štandardných demokratických stranách prechádza daná výmena prirodzeným vývojom a podielovým zastúpením na kandidátke v závislosti od osobnostných predpokladov toho ktorého kandidáta. Niektorí pravicoví predstavitelia ale na základe vlastného super-ega nie sú schopní rešpektovať prirodzený politický rast a štiepením vlastných strán prispievajú k destabilizácii a minimálnej akcieschopnosti pravicového spektra. Ďalším spoločným menovateľom viacerých opozičných strán je neschopnosť spoločného postupu, vzájomné rozpory, hádky a neustále hašterenie. Za všetky príklady snáď stačí spomenúť Matovičovu nahrávku o Procházkovom zlyhaní, odkazy cez médiá v súvislosti s rozkladom SDKÚ, alebo najnovšie totálnu neschopnosť spoločného postupu pred voľbami, ktorý zlyhal na Procházkovom egocentrizme. Opozičné strany sa počas uplynulých rokov nedokázali dohodnúť vôbec na ničom, ba naopak rozpory medzi nimi iba narastali. Alibistické vyjadrenia o spoločnom ťahu na bránu, no súčasné odmietnutie spolupráce s Mostom a KDH dostatočne vypovedajú o tom, akú politiku pán Procházka presadzuje. Veľmi mi to pripomína výrok Miloša Kopeckého z jedného známeho českého filmu: „Najprv som ja, potom som znovu ja, potom dlho-dlho nikto a až potom sú všetci ostatní.“ Pravdu povediac si neviem predstaviť ten spoločný ťah na bránu, ak v predvolebnom období nejestvuje žiaden spoločný postup a žiaden reálny záujem o vytvorenie štandardnej európskej pravice. Okrem uvedeného je ďalším problémom skutočnosť, že ľudia ako pán Procházka nevedia narábať s mocou a chápu ju ako vlastný dar. V skutočnosti je však moc iba prostriedkom, ktorý dostali politici od ľudí, aby zastupovali práva a potreby občanov. Vo všetkých štandardných demokraciách jestvuje pravo-ľavé delenie politického spektra, ku ktorému sa ďalej priraďujú strany založené na princípe podpory menšinovej politiky a nakoniec žiaľ aj radikálne strany. Slovenské pravicové spektrum ale v prebiehajúcej kampani nie je schopné tradičného politického súboja v otázke hodnotovej politiky, v akcentovaní liberálneho vplyvu trhu v kontraste s modernou sociálnodemokratickou politikou. Až na pár výnimiek sa pravicové strany utiekajú k nenávistnej kampani, prostredníctvom ktorej polarizujú a ostrakizujú spoločnosť, pričom ochudobňujú predvolebnú kampaň, ktorá má byť osobnostno-tématickým vodítkom v jednotlivých oblastiach politického života, čím poskytuje voličom celostný pohľad na jednotlivé politické ponuky. Naša predvolebná kampaň je ale žlčová, stačí si pozrieť nespočetné internetové diskusie, v ktorých spravidla, iba tak z princípu je neustále kritizovaná vláda pomaly už i za to, že tohoročná zima bola doteraz bez snehu.
Kardinálnym problémom súčasnej pravice bezpochyby zostáva absencia líderstva. Pri všetkej úcte si neviem predstaviť, ako by mal do seba zameraný pán Procházka gazdovať novej pravicovej vláde, ktorá by mala byť zložená z x politických subjektov. Posledným pravicovým politikom, ktorý bol štátnikom i vizionárom bol pán Dzurinda. Nikdy som nebol jeho priaznivcom, no pán Dzurinda vedel čo robiť, ako to robiť a mal jasnú víziu, ktorú poskladal na základe širokého konsenzu. Súčasní opoziční politici toho ale schopní vôbec nie sú, a preto neverím v úspech pravicovej alternatívy po voľbách. Quo vadis pravica?